Fénixov osud

Edov domov, prosperujúce lordstvo Brmbolcovo gniavilo slnko. Mohutné hradby mesta na pobreží sálali ako ranná pahreba a chladný mistrál od mora stále neprichádzal. Prvé návaly tepla, ktoré sú jasným príznakom zosielanej mágie preto poľahky zanikli v rozpálenom vzduchu. Edo, stojaci na najvyššom okruhu veže, spozoroval až druhý sled prieskumnej mágie. Pôvabné modré oko s dlhými mihalnicami na okamih zavislo na blankytnom nebi, posmešne žmurklo na strechy chrámov a paláca a zmizlo. Vzápätí nabrali udalosti rýchly spád.

Nad prašnou pláňou pred mestom sa začal materializovať obrovský štvorcový výrez ohraničený chuchvalcami vriaceho vzduchu. Od jeho okrajov do stredu sa začala farba oblohy meniť na búrkovú šeď a pretkali ju elektrizujúce výboje energie koncentrovanej na malom priestore. Strážnik neveriacky pozorujúci výjav na hradbách neďaleko Eda sa zrazu skrútil na zem, akoby cez neho prešiel neviditeľný duch so smrtiacim dotykom a z cimburia za ním sa odlomil obrovský kus kameňa.
"KRYTE SA ! MAGICKÝ poplach !" Zo strážnej búdky vybehol dôstojník puškárov s nakrivo nasadenou helmou a kričal rozkazy:
"Ty, ty a ty. Okamžite podajte správu do chrámov. Ty signalizuj na palác a pevnosti ! Bežte ako o život ! Ide o každú sekundu !"
Edo sa rozbehol ku schodisku. Miesto, kde ešte pred chvíľou stál sa otriaslo a vzduch naplnil prach a zvuk lámajúceho sa kameňa. Neviditeľná sila odhryzla kus muriva. Edo počas behu neveriacky vytriešťal oči okolo. Opevnenie sa ako nos malomocného rozpadávalo snáď na všetkých miestach veľkého okruhu mestských hradieb a s rachotom padalo dole do rozostavanej vodnej priekopy. Mesto pod ním sa napriek poludňajšej horúčave začalo plniť pobiehajúcimi obyvateľmi, pomedzi ktorých v dvojradoch klusali ozbrojené jednotky puškárov. Edo trielil k chrámu a práve keď udychčaný búchal na chrámovú bránu, klusajúci dvojrad vedľa neho sa s krikom rozpadol. Štyria z dvanástich mužov sa v behu premenili na kameň.
"Kurva ! Chlapi, to sú HLAVY... je to v riti! Bežíme rovno do prístavu, rozkaz bude určite vypadnúť čo najskôr na úhybný manéver." "Lord to s niekým poserie na kolokviu a my si to odserieme, skurvená práca" pomyslel si veliteľ pre seba a nahlas zakričal: "Jednotka, sformovať ! S našimi sa rozlúčime, keď bude po všetkom! Sochy už majú..."
Vojaci rýchlo sformovali stenčený útvar a pridali na tempe.

Edo otočil hlavu a ocitol sa tvárou v tvár statnému mníchovi.
"Aáá..! Poplaaach ! Magický poplach !" zakričal mu do spotenej tváre.
"Vieme, nerev!" vyhlásil mních. "Už sme spustili paralýzy a kontru. Paralýzy neprešli. Tu už nemáš, čo hľadať. To, že sa vyhneme útoku je pravdepodobné asi tak, ako že celibát mi prospieva. Masti do paláca a daj im vedieť, že útok príde a že ešte máme pripravenú Slepotu. Urobili sme, čo sa dalo. Pri Ewelyn a Gilde, Somnus ťa opatruj !"
Zmizol vo dverách.

Edo sa znovu pustil do behu, aj keď vedel, že dômyselný systém informovania je založený na viacerých paralelných informačných cestách a okrem toho sa povrávalo, že v paláci akýmsi záhadným spôsobom aj tak vždy vedia všetko prví a že lord v momente nebezpečenstva koordinuje akcie okamžite na celom území Brmbolcova.

Ulice mesta boli preplnené vojenskými jednotkami, na rôznych miestach sa mešťanom rozdávali zbrane a Edo dúfal, že mesto aj lordstvo je dosť silné, aby odrazilo útok. Neraz svoju silu dokázalo výbojmi na iné ostrovy. Neďaleko mesta stál úplne nový hrad, naplnený síce len spolovice novými regrútmi, ale okrem neho bolo v lordstve ešte sedem či osem pevností a asi tucet veží, ktorých posádky sa pomocou mágie dokázali v momente presunúť na miesto bitky.
Pocítil zvieravý pocit strachu z neznáma, ktorý vystriedalo vzrušenie z nadchádzajúceho boja. Hoci si nevedel predstaviť, čo ich presne čaká a aký nepriateľ sa práve chystá vpadnúť cez magický portál na ich územie, veril, že božstvá sú na ich strane. "Ukážeme im !" usmial sa v duchu. Oblizol si suché pery a vbehol do tienistej aleje smerujúcej ku bráne vo vnútorných palácových hradbách.

"Heeej, šuhajko! Čo máš za správy ?" zakričala na neho hradná stráž sčerstva. Edo rýchlo vysypal všetko, čo vedel. Strážnici na seba kývli hlavou. "Bež hore na vnútorné hradby ku delám, tam teraz potrebujú každú ruku, správy, čo nesieš, už vieme. Tadiaľto."
Edo vkĺzol do magického portálu a vynoril sa na vnútorných, palácových hradbách.

V momente ho oslepilo jasné slnko. Až po chvíli dokázal cez silne prižmúrené oči vyhliadnuť cez prsty na situáciu pred sebou. Takmer spadol z nôh. Na pláni pred mestom sa v belasom vzduchu jasne rysoval temný štvorec obrovský ako hora. Energiou praskajúca Brána. Pod hradbami sa z ničoho nič objavilo vojsko Brmbolcova, v teplom rozochvenom vzduchu zaviali zástavy plukov.
"Poď sem a nečum tak sprosto !" Edo sa strhol. "Prines tie laná a sekery, čo máš za sebou !" volal na neho spotený paladin v palácovej rovnošate. Na hradbách sa skupinky vojakov snažili pripraviť húfnice do bojovej pozície. Bolo to ťažké, avšak na rozdiel od vonkajších hradieb, ktoré boli na obranu následkom masívneho poškodenia mágiou úplne nepoužiteľné, tu sa aspoň tu a tam našiel kus rovného miesta, dostatočne širokého na stabilizáciu dela. "Na úhybný manéver je vraj neskoro. Lord vyhlásil, že sa budeme brániť. Na peklo sa pripraviť nedá, ale musíme to skúsiť, chlapče !"

Náhle sa Brána s kvílivým piskotom otvorila a ako zelené splašky sa z nej vyvalila horda goblinov. Vzduch naplnil ich hurónsky rev. Bľačiac sa hnali na mesto a orali zem pred sebou. Prvá lajna armády Brmbolcova, ktorá sa stihla od dopadu prvého magického výboja sformovať v prachu na násype pod hradbami zadržala so strašným rinčaním vlnu útočníkov. Zazneli trúbky. Prvý rad paladinov odhodil polámané drevce kopijí a s mohutným zasvišťaním tasil meče, ďalšie rady kosili netvory výstrelmi z muškiet a arkebúz. Nastal krvavý, zbesilý chaos.

"Do bojaaaa !" ozvalo sa jasne nad mestom ako z úst bohov a Edo spolu so všetkými vojakmi sa zrazu ocitli na pláni medzi radami svojej armády. Bol na náhly presun vycvičený a s návalom adrenalínu sa okamžite zorientoval. V lese rúk a nôh si vyhliadol skupinu, kde dvaja stolini bili bradatého mormona do pokriveného štítu. Z najbližšieho voza vytiahol obrovský dvojručák a rozbehol sa k nim. S mečom vystretým pred seba ako kopija nabral jedného z goblinov zboku cez kožené pláty, rútiac sa s ním ďalej ako s fúrikom prevalcoval aj druhého a pustiac ozrutné železo, vytasil svoj vlastný meč. Stolini sa zmietali na zemi, jeden so smrteľným chrapotom, druhý pod váhou umierajúceho. Mormon ho ovalil po hlave štítom a búchal mu do hlavy až kým sa neprestal hýbať.

V rozrytej hline sa lomili skupinky ľudí a goblinov, s veľkým lomozom a vo zvírenom prachu prichádzala druhá vlna útočníkov.
Ozrutní orkovia s drevenými kyjakmi.
Ako vodný buchar v pravidelnom intervale dvíhali kyjaky nad hlavu a s dunením spúšťali okolo seba, zrovnávajúc všetko, čo im stálo v ceste so zemou. Goblini aj rytieri mizli pod ťažkými kyjmi, rozmliaždení na kašu. Zboku sa prihnala jazda a dorážala na orkov. Jednému z nich akoby narástol na hrudi dikobraz, ani chuchvalec šípov však nezastavil jeho postup.

Edo dobehol k jednému zo štvorzáprahov, vyskočil na voz a o oje priviazal hrubé lano s ťažkou kovovou úchytkou na konci a bičom rozbehol kone smerom na orkov.
Voz sa ako tak držal na pláni. Edo sa snažil udržať seba v kozlíku a trieliace kone v lajne. Po bokoch sa dvíhali kúdoly prachu a uskakovali ľudia i goblini.
Orkovia sa rýchlo približovali. Edo balansujúc na voze roztočil v jednej ruke koniec lana. Obludy si uvedomili rútiaci sa voz a začali sa otáčať v jeho smere. Tupé oči v zelených záhyboch kože sa im jagali dychtivosťou zasiahnuť čokoľvek a rozbiť to na kúsky menšie ako ich mozgy. Edo v tej chvíli pustil opraty a zahodil primitívne bolas približne ich smerom, vzápätí skočil na opačnú stranu. "Skapte, smradi." Spadol do kotúľa na ruky, ľavačka nevydržala a praskla.
Lano sa omotalo jednému zo smradov okolo nohy, kovová pracka sa zasekla. Obrovská hybnosť záprahu strhla orka do hliny. Váľal sa v prachu na zemi a schytal do hlavy jednu kyjakom od kolegu, ktorý sa zaháňal na kone. Vydýchol naposledy. Kone vydesene erdžali a snažili sa dostať zo záprahu. Edo ležal na zemi a bolesťou nevidel.

Z Brány sa valili ďalšie a ďalšie záľahy divo ryčiacich oblúd a zaplavili pláň. V niekoľkých okamihoch sa armáda Brmbolcova zmenila na desiatky izolovaných ostrovčekov, urputne odolávajúcich zakriveným tesákom krvilačných netvorov. Pod rozpáleným slnkom sa miesil zúrivý vreskot a chrapľavý krik ranených a umierajúcich. Zomknuté zostavy puškárov, zmiešané s malými skupinkami zakuklených mníchov, mormonov, bojových mágov a banditov padali pod nesmiernou prevahou útočiaceho nepriateľa.

Bolesťou polomŕtveho Eda vír mely odniesol na okraj pláne, kde začínal borovicový les. Namáhavo šermoval s jednookým stolinom, balansujúc medzi kopami tuhnúcich mŕtvol. Jednou rukou nevládal vykrývať ťažké rozmachy a z niekoľkých rán na tele mu crčala krv. Slabol. Za sebou ucítil rozbitú konštrukciu dela, cez ktorú sa nedalo ustúpiť. Nemotorným úskokom sa vyhol úderu protivníka, vyskočil na lafetu a udrel zhora do náhle nekrytého priestoru. Stolin sa zachvel. Rozčesnutá lebka vychrlila gejzír mozgovomiešneho moku a krvi. Kolená a zvierače povolili a telo žuchlo do vysušenej trávy. Edo odskočil pred striekajúcim prúdom a obrátil sa smerom k mestu.

Bolo po boji. Goblinské vojsko sa začalo sťahovať naspäť do brány, nechávajúc za sebou ranených a mŕtvych. Nechávajúc za sebou na prach rozmetanú armádu Brmbolcova. Bojisko stíchlo. Kam dohliadol, vŕšili sa cez seba mŕtvoly. Veľké červené pásy na rozpukanej zemi, kaluže krvi, lenivo sa vpíjajúce medzi krtince. Sem tam oko. Kus ruky, alebo lebka bez mozgu. A muchy. Mäkké čierne mäsiarky s tučnými chlpatými údmi, zlatozeleným leskom vibrujúce povetrím v snahe nájsť mäso, do ktorého by mohli naklásť vajíčka.

Obďaleč kľačal medzi tuhnúcimi telami stolin, pahýľ ľavej ruky si opieral o stehno, špinavé, zmáčané krvou a potom a druhou rukou sa v predklone opieral o popraskanú zem. Civel na neho strachom a nenávisťou rozšírenými zreničkami a nozdry sa mu divo chveli. Blízko neho bol pohodený čierny meč, ale goblin sa ho ani nesnažil dočiahnuť, len chrčal a ceril zuby na Eda. Aj druhú ruku, tú, o ktorú sa opieral, mal odťatú v zápästí a obviazanú handrami s časťami oddrapených úchytov na štít, ten bol Somnus vie kde. Chvíľu na seba hľadeli a Edo uvažoval, či ho môže goblin ohroziť. Samému mu veľa nechýbalo, aby z utŕžených rán neomdlel. Goblini vedeli tiež kúzliť, hoci veľmi slabo. Stačil by jeden malý pyroblast. Malý, ale tak akurát na to, pozrieť sa Somnovi do očí.

Zrazu sa nad skrvavenou pláňou po druhý krát rozčeril páliaci vzduch a v okamihoch pomalších ako storočia sa Edovi pred očami vynorila praskajúca Brána.
".... iíííííííííííííííí...."
Kvílivý zvuk takmer pretrhol Edovi bubienky. Keď ustal a Edo vystrel hlavu, schúlenú medzi ruky a prsia, na mieste, kde bol pred chvíľou opalizujúci portál uvidel obrovskú záplavu nepriateľových diel namierených na mesto. "NIEEEEEEEE !!!" So zúfalou bezmocnosťou vykríkol, ale jeho krik prehlušila salva, ktorá rozpárala vzduch na franforce hluchých čiastočiek kyslíka. "DUMMM !" Zvyšky vonkajších opevnení mesta sa v sekunde premenili na kopu dymiacich sutín. "DUMMM !" Zem sa otriasla po druhýkrát a spadla tretina mesta. Jedine divoko rozbúrené more mohlo prerušiť dunenie, v ktorom sa masívne budovy rozpadali ako detské stavebnice. "DUMMMMMMMMM !!!"

Ranený víťazne zaryčal.
Medzi kopami tiel sa objavili piati veľkí assassinovia so sekerami. Edo zúfalo vydýchol a pustil sa do behu. Vbehol do lesa, hustnúceho iba pár metrov po jeho pravici. Assassinovia na okamih zastali pri bitúnku, jeden z nich ostal pri ranenom a ostatní sa vzápätí pustili do prenasledovania. Edo bežal medzi temnými kmeňmi stromov, hltajúc hubami a živicou nasýtený vzduch. „Dlho to nevydržím“ pomyslel si. "Ty chrúst mrňavý !" vrieskali po ňom stromy. "Bež krpáň krvavý, lebo tu budeš hniť a sýtiť naše korene." "Mám halucinácie. O chvíľu bude po mne a teraz je to už aj tak jedno." S bolestným úškrnom zareval: "Držte huby, či čo máte !!! Pol kráľovstva za tri sliny, ktoré by mi zvlažili gágor." Slabnúc čeril nohami tmavozelené lístie na zemi.
Zabijaci si zrejme hovoriace stromy nevšimli, pretože bežali stále za ním a jagavé jatagány sa im divoko hompáľali na chrbtoch.

Zrazu na Eda dopadol tieň a obostrel ho zvláštny pokoj. Počul zrazu len jemné šušťanie krídiel a v hlave sa mu s úľavou zatmelo.

Zobudil sa na závan čerstvého morského vzduchu. "Asi sa mi sníva. Alebo som na Smetisku, ako ma vždy strašievala stará mama a raj naozaj neexistuje." Posadil sa a pred sebou uvidel jemne spenené vlny prístavu. "Ako som sa však dostal z lesa? Mal som šťastie na archanjela ?" Za ním dymili trosky pokoreného mesta." Je po všetkom" pomyslel si. "Delá museli zničiť celé mesto. Potrvá mnoho prelomov, kým ho opäť postavíme. Ktovie, koľko nás ostalo nažive..."

Vtedy sa v diaľke, tam, kde sa more stretáva s oblohou objavili malé čierne bodky. Bodky sa rýchlo menili na malé štvorce, malé čierne štvorce a obdĺžniky, vlniace sa vo vetre, čierne nadúvajúce sa plachty a pod nimi hnedé provy korábov.

"RUINÁTORI ! To, to nie... toto nie..." hlas sa mu zlomil a znovu sa mu zatmelo pred očami. Vtom akoby do neho vstúpil posledný poryv adrenalínového šoku, ktorý ním prvýkrát prenikol na začiatku boja.

"SOMNÚÚÚÚS !!! Ty božská štetka !“ Kričal do neba s vyvrátenou hlavou a navretými žilami. „Ako sa na to môžeš pozerať ?! Ty nenásytná krvilačná beštia ! Ako môžeš dopustiť taký zvrátený hnev a nenávisť ?! Čo sme ti urobili, že nás necháš takto skapať ?! Čo je toto za šialený osud ?!"

Sťažka dychčiac cítil, ako z neho unikajú posledné kvapky duše.
Nohy mu vypovedali poslušnosť a klesol na kolená, do prachu pred zbúranou hradbou. Kľačal na zemi a slzy veľké ako hrachy mu tiekli po špinavých lícach. "Prosím...daj mi odpoveď..."

V kameňoch opodiaľ ležal starec a veľkými dlaňami si tlačil kus zakrvavenej handry na bok. Ležal opretý o zuhoľnatený trám a krv mu pomaly stekala po krúžkovom brnení.
Napodiv, napriek tomu, hľadel jasnými očami na nezmyselne pokojné more, na ktorom sa čoraz zreteľnejšie črtali čierne plachty lodí ruinátorov. Akoby neexistovalo nič okrem tyrkysovej šíravy, akoby nič nemohlo vstúpiť medzi starca a blankytné nebo, na ktoré upieral svoj pevný pokojný pohľad. Edo na neho neveriacky zízal a medzi vzlyky zašepkal:
"Starec ! Prehrali sme ! Naša zem sa váľa v prachu a krvi a nič nemôže zastaviť jej neodvratný koniec. A ty tu sedíš a voniaš slaný vietor ?! Tvoje deti, tvojich vnukov skosí čierna smrť a posledné vyhladované zvyšky nášho hrdého obyvateľstva nevydržia a otrávia sa zhnitým jedlom, ktoré odchádzajúci víťazi posmešne zanechajú na pobreží ! A ty sa usmievaš na vlny a ľahostajné čajky ?!"
Starec mlčal a ďalej sa neprítomne hľadel na oceán.
"Somnus, odpovedz mi ! Ako si mohol niečo také dopustiť ?! Neverím v teba, ani v dobro. Je len smrť a skaza ! Kašlem na taký svet ! Kašlem na takých bohov !"
Zrazu starec ticho prehovoril:
"Nekrič, chlapče. Upokoj sa. Nevolaj Somna, neviň Gildu ani Ewelyn. Ver mi, všetko je práve tak, ako má byť. Synu, vieš, mal som sen. Nie prvý ani posledný krát. Ten sen je pravdupovediac tak častý, ako keď sa nemôžeš vynačudovať, koľko krát sa ti vracia ozvena v hlbokej hore. Porozprávam ti ten sen. Zavri oči a počúvaj. Je to sen, ktorý rozpráva príbeh zo sveta, ktorý je snáď už len povesťou a snáď jeho čas ešte len neprišiel. Je to príbeh o vtákovi Fénixovi... "

++++++++++++++++
© KANDELABER
Processing time: 0.000287